Gabriel García Márquez nebol iba spisovateľom. On bol čarodejníkom,tvorcom magických príbehov. S perom namiesto čarovného prútika dokázal v mysli oživiť obrazy, ktoré nedokáže Hollywood ani s miliónovými výpravami. Jeho slová rozbúchali srdce tak, ako žiaden soundtrack či podprahová hudba z veľkofilmu.
Musím sa otvorene priznať. Som knihomil. Svoje nešťastné oči som si zničil tým, že som v detstve na tajnáša, pri svetle z pootvorených dverí, po večierke čítal Staré grécke báje a povesti. Túto nesmrteľnú normalizačnú knižku s echt naturálnymi ilustráciami nájdete asi v každej sčítanej domácnosti.
V knižnici mám poličku slávy. Márquez tróni v jej strede, hneď vedľa historicky prvého slovenského vydania Dona Quijota, huncútov Ilfa a Petrova a Majstra a Markétky. Viď obrázok hore. Knižnica takto nie je usporiadaná náhodne. Má mi pripomínať sily mocnejšie ako som ja. Hoci to v dnešnom svete nie je najobľúbenejšia vlastnosť, má ma učiť pokore pred tým, čo ma presahuje. A že takých vecí vo svete je. Príroda je jednou z nich. To ako ju vedel podať Gabriel García Márquez, je neuveriteľné a zázračne skutočné zároveň. Džungľa. More. Zvieratá. Pudy. To všetko má v jeho príbehoch svoju silnú úlohu.
Márquezovou inšpiráciou z detstva bolo rozprávanie rodinných povestí jeho babičky a príbehov dedka-plukovníka z kľukatej histórie juhoamerických občianskych vojen. Príbehmi silných postáv a ich rodín sú pretkané moje dve najobľúbenejšie knižky, ktoré napísal. Nobelovou cenou ocenených Sto rokov samoty a krutá no stále čarovná labutia pieseň diktátora - Jeseň patriarchu. Pri ich čítaní smiech striedal úžas nad priam neskutočne presne vystihnutými pravdami života. Neuveriteľné historky sú v jeho knižkách podané tak skutočne, že vzrušená myseľ ide opreteky a v predstavách sa mágia stáva realitou.
Týmto by som rád majstrovi autorovi povedal svoje skromné, no o to úprimnejšie ďakujem. Ďakujem za pocit, že som v mysli mohol zakúsiť kúsok čarovnej reality. Ďakujem za krásnu životnú lekciu v tom, ako skutočné môže byť to, čomu veríme.
